Harry Potter a slzy vtáka fénixa - Kapitola ôsma: Rokville

Záškodníci čakali na Harryho príchod. Keď vošiel zasypali ho hŕbou otázok.
„No aké to bolo?“ spýtal sa hneď Sirius.
„Fajn.“
„Nebolo nič? Mi nehovor, že ste len sedeli pri jazere!“ načertil sa James.
„Samozrejme sme nesedeli len pri jazere, prechádzali sme sa aj,“ podotkol Harry a zasmial sa a Remus tiež.
„Ó môj bože, máš na dosah takú „kočku“ a ty sa s ňou len prechádzaš,“ neveril vlastným ušiam Sirius.
„Takže vy mi chcete dávať rady ako mám riadiť svoj vzťah? To ma podržte. Ste tu s nimi šiesty rok a ešte ste si s nimi ani neškrtli,“ zasmial sa Harry. Siriusa a Jamesa to viditeľne urazilo.
„Tak to nie je... Angela nám nedala ani šancu...“ povedal Remus.
„Aj ty Remus? Aj ty si sukničkár?“
„Čosi, Remus a sukničkár?“ zasmial sa Sirius. Remus sa začervenal. Peter nehybne ležal na svojej posteli. Závesy mal po celý čas zatiahnuté.
Dlho do noci sa ešte rozprávali. Harry zistil, že Remusovi sa páči Jennifer už od prvého ročníka. Harry vedel, že sa bál jej povedať o svojom „malom chlpatom probléme“. Chápal to. Keď príde čas určite sa ľady prelomia. Harry sám ešte nemal vedieť nebyť toho, že je z budúcnosti o jeho chorobe. Rozhodol sa, že o tom nebude hovoriť...možno mu to Remus sám povie.
Týždne plynuli rýchlo. Ani sa nenazdali a už tu bol Október a s ním aj výlet do Rokvillu. Harry nemal povolenie.
„Veď kto by mi ho vôbec dal?“ uškrnul sa. Rozhodol sa, že pošle profesorovi Dumbledorovi sovu, či by nemohol ísť. Preto sa ešte pred raňajkami rozbehol do školskej soviarni. Správu mal už napísanú a preto len školskej sove pripol odkaz pre Dumbledora.
Po hodinách mu hneď prišla odpoveď.

Harry,

Súhlasím s tým. Myslím, že v tejto situácii ani iné východisko nie je. Tak si to uži a nezabudni na to, že o týždeň máme našu hodinu.
PS: Pozdravuj od o mňa Angelu.
Albus Dumbledore

Harry bol rád, že mohol ísť s povolením. Veď aj keby nemal povolenie určite by išiel aj tak. Takto mohol pozvať aspoň Angelu. Vrátil sa do klubovne. Bolo niečo okolo obeda. Vyučovanie sa mu už skončilo.
„Ahojte, môžem si nachvíľočku požičať Angelu?“ spýtal sa Harry Lily a Jennifer.
„Jasné Harry, len ju vráť čo najskôr,“ uškrnula sa na Harryho Lily.
„Ahoj Angela,“
„Ahoj Harry.“
Možno sa to Harrymu len zdalo ale cítil, že Angela je nejaká smutná. V očiach jej už nehrala tá iskra, ako keď ju uvidel prvýkrát.
„Stalo sa ti niečo Angela?“
„Nie je to dobré,“ odpovedala mu Angela, ale bolo vidno, že niečo na duši má.
„Tak dobre. Chcel som sa ťa opýtať či by si dnes nechcela ísť na Rokvillu. Išla by si?“ spýtal sa s nádejou v hlase. Angela na Harryho pozrela tými krásnymi modrými očami.
„Áno Harry, rada s tebou pôjdem,“ kývla mu Angela a už bez jedného slova odchádzala k dievčatám. Harry zamieril do izby, kde sa chcel porozprávať s niekým, kto by mu mohol vysvetliť, čo sa deje s Angelou. Narazil na Jamesa so Siriusom, ktorý sa dívali do nejakého pergamenu. Harry v nej spoznal mapu Rokfortu. V momente, keď počuli, že niekto vstúpil do izby ju zastrčili pod deku.
„Neviete čo je s Angelou? Zdá sa mi akoby ju niečo trápilo. Dúfam, že ste jej nič nespravili,“ spýtal sa vážne Harry.
„My sme jej nič nespravili, to si o nás myslíš?“ odpovedal otázkou James.
„Nie prepáčte, ale viete trápi ma to a ona mi o tom nechce povedať.“
„Na to ti kámo nevieme odpovedať.“
„No nič aj tak ďakujem,“ Harry sa otočil k východu smerom von z chrabromilskej klubovne. Smútok, ktorý pociťovala Angela cítil aj Harry. Stačilo pár týždňov a on sa do Angely zaľúbil ako malý chlapec. Vošiel do prázdnej triedy a zavrel za sebou triedou. Po chvíľke premýšľania ho osvietili žiarivo zlaté svetlo. Félix sa pred ním vznášal ako duch. Nemával ani len s krídlami, len sa mu uprene pozeral to očí. Po chvíli zase zmizol.
„Dobrý priateľu. Jediný si pri mne bol vždy, keď ma hoci len máličko bolelo srdce. Ďakujem,“ zašeptal do vzduchu Harry.
Boli už štyri hodiny popoludní. Pomalým krokom si to šinul naspäť ku klubovni. Z izby si zobral vrecko s peniazmi a obliekol sa do teplejšieho svetra. Dlho nemusel čakať a na schodoch sa objavila Angela. Bola krásna. Vyzerala ako by ju „olizovali“ lúče vychádzajúceho slnka.
„Ahoj, pôjdeme?“ spýtal sa Harry a podával Angele ruku. Tá ju s radosťou chytila. Išli pomaly, chceli si vychutnať každý okamžik tohto vzácneho večera. Ešte sa Harry neodvážil povedať Angele čo k nej cíti. Dlho už nebude schopný tomu odolávať. Po príchode do Rokvillu vošli k trom metlám. Boli skoro plné avšak podarilo sa im nájsť voľné miesta. Objednali si po ďatelinovom pive a rozprávali sa. Zdalo sa, že Angela má čoraz lepšiu náladu.
„Nepôjdeme sa prejsť?“ navrhla Harrymu Angela. Ten súhlasil a tak zaplatil Rosmerte a vyšli po príjemného ticha vonku. Stretali rôzne skupinky študentov. Zastali pred starým javorom a opreli sa oň.
Pozreli na seba. Smaragdovo zelené oči proti jasno modrým očiam. Boli čoraz bližšie. Harry cítil vôňu jej vlasov, celého tela. Ich pery sa spojili do jedných a po dlhej chvíli sa od seba odtrhli.
„Angela, čo ťa trápi. Povieš mi? Možno ti budem vedieť pomôcť,“ spýtal sa Harry. Angela sa oprela o Harryho. Z tvári jej stekali pomaličky slzy.
„Harry nie je nikto kto by mohol niečo urobiť.“
Harry jej utrel slzy prstom a objal ju.
„Zver sa mi. Urobím čo budem môcť, aby som videl tvoju tváričku opäť rozžiarenú úsmevom. Pretože ťa milujem.“
Tie slová mu vyšli z úst ľahšie než čakal. Už sa nebál toho povedať to. Už to bolo vonku.
„Aj ja teba Harry,“ povedala mu a opäť ho pobozkala. Bolo srdcervúce vidieť jej oči. Kedysi krásne, dnes boli červené od sĺz.
„Mojich rodičov uniesli smrťožrúti Harry. Vieš čo to znamená? Už ich nikdy neuvidím,“ povedal s hlasom, v ktorom nebola žiadna nádeje.
„Nebyť teba, tak už nemám dôvod byť tu. Ďakujem ti za to, že si tu so mnou.“
Harry chvíľku rozmýšľal a zároveň hladkal Angelu po vlasoch.
„Neboj sa niečo vymyslíme,“ upokojoval ju Harry. Chytil ju za ruku a ťahal smerom k hradu. V hlave sa mu vytvoril plán. Nechcel ho ním zaťažovať Angelu. Veď je tu stále možnosť, že sa to nepodarí. Zastavili sa až pred schodiskom do dievčenských spálni.
„Ľúbim ťa Harry,“ povedala Angela a pobozkala ho.
„Aj ja teba Angela. Teraz mi však sľúb, že si pôjdeš pekne ľahnúť a nebudeš na seba brať vinu. To by tvoji rodičia nechceli,“
„Ale Harry je to moja...“ nedokončila Angela pretože ju Harry umlčal bozkom.
„Sľúb mi to, prosím.“
„Sľubujem a ďakujem, že si to dnes so mnou vydržal. Muselo byť strašné mať rande s takou osobou, akou som ja.“
„Dnešný deň bol môj najkrajší v živote,“ odvetil Harry a pozeral ako sa mu jeho láska stráca na schodoch.
Harry sa rozbehol von z klubovne. Pri obraze tučnej pani stretol Lily. James s ňou nebol.
„Ahoj Harry, Angela je už dnu?“
„Ahoj, áno je už dnu. Mohla by si ísť k nej? Aby mala lepšie myšlienky. Ja musím niečo zariadiť,“
„Stalo sa niečo?“
„Povedala mi o svojom trápení...“
„Aha. Tak to je dobre, že sa ti konečne zverila. Idem za ňou. Tak zatiaľ ahoj,“ pozdravila sa mu Lily a už smerovala k izbám.
„Pozdrav ju o do mňa...“
Harry vychádzal z hradu. Bola už tma. Rozhodne už bolo po večierka. Na tom mu však nezáležalo. Smeroval k zakázanému lesu.
„Kam si myslíš, že ideš?“ ozvalo sa za ním. Harry sa zľakol a obhliadal sa po pôvodcovi tých slov. Z pod plášťa sa vynorili James a Sirius so záškodníckou mapou v ruke.
„Kam máš namierené?“ spýtal sa ho James.
„Do lesa, kam inde by som šiel?“
„Si blázon, je to nebezpečné ísť tam po zotmení,“ ozval sa Sirius.
„Ty sa nebodaj bojíš? Ja tam musím ísť a báť sa nebojím.“
„My sa nebojíme. Kvôli čomu tam musíš ísť?“ spýtal sa ho James, zatiaľ čo Sirius pozoroval mapu.
„Idem za kentaurami. Musia mi pomôcť niečo nájsť.“
„A to je také dôležité? Musíš tam ísť teraz? Nepočká to do zajtra?“
„Musím tam ísť teraz. Zajtra by už mohlo byť neskoro.“
„Neskoro pre čo?“
„Angeliných rodičov uniesli smrťožrúti. Iste vieš čo to znamená. Ja musím ísť za kentaurami. Mohli by vedieť, kde ich skrývajú,“ povedal mu Harry a už sa obracal smerom k lesu.
„Aj keby ti povedali kde ich skrývajú, čo s tým môžeš urobiť ty? Iste ich budú väzniť a strážiť,“ povedal James.
„Ja sa nebojím nejakých služobníkov temna. Ani keby tam bol samotný Voldemort.“
James sebou trhol, keď počul meno temného pána.
„Ideme potom s tebou Harry,“ ozval sa po dlhej dobe Sirius a už zastrčil mapu do vrecka.
„Nie mohlo by to byť nebezpečné, to nemôžte,“ vyhŕkol zo seba Harry. Nechcel nikoho ohroziť. Už tak to bol bláznivý nápad.
„Ak nám nedovolíš ísť s tebou, povieme učiteľom kde si a čo chceš urobiť,“ povedal James a Sirius sa zasmial.
„Ale...“
„Takže sme dohodnutí,“ povedal Sirius.
Rezkým krokom vošli do temnoty lesa medzi stromy.